I don't want to be a vampire

28. dubna 2013 v 23:10
Název: I don't wan to be a vampire
Autorka: Sim
Jednodílná


Preľaknuto som otvorila oči. Bola som úplne zmätená. Miešalo sa vo mne strašne veľa pocitov. Čo sa stalo? V hlave sa mi zjavil obraz. Ja a Matt ideme v aute, keď sa pred nami odrazu objaví Rebekah. Matt celý vystrašený strhol volant doľava. Reflex. Nechcel jej ublížiť. No neuvedomil si, že by sa jej nič nestalo. Veď je predsa upír. Prerazili sme zábradlie a vtedy mi došlo, že sa nachádzame na moste. Spadneme do vody. Utopíme sa. Nestihla som ani zakričať a už sme sa ponárali. Auto sa bleskurýchle plnilo vodou. Matt sa bohužiaľ udrel a bol v bezvedomí. Snažila som sa otvoriť dvere, no nešlo to. Poslednýkrát som sa nadýchla, pozrela na Matta, chytila ho za ruku a dúfala, že sa to skončí rýchlo. Bola som pripravená zomrieť. Moje posledné myšlienky patrili Stefanovi. Mojej najväčšej láske. Dych mi už dochádzal. Začala som vidieť rozmazane. Posledný kyslík mi vyšiel z úst v podobe malých bubliniek. Potom som už videla len tmu.
Temnota. Zo všetkých strán ma obklopovala temnota. Bol to zvláštny pocit. Necítila som nič. Žiadnu bolesť. Tak nejako sa mi to páčilo. Žiadne starosti. Proste nič. Pred sebou som zazrela malé svetielko. Približovalo sa a stále sa zväčšovalo. Žeby cesta do neba? pomyslela som si. Nech je to čokoľvek, ten pocit sa mi páčil. Bola som pripravená doňho vstúpiť. Už som tam bola jednou nohou, keď ma niečo odrazu zaťahalo späť. Čo sa to deje? Ja nechcem ísť späť! Prestaňte! Prosím! Prosím, pustite ma! Chcela som kričať. Nikto ma nepočúval. Ťahalo ma to celou silou späť. Svetlo sa začalo vzďaľovať.
Niéééééé!!!
"Niéééééé!!!", vyšlo mi teraz naozaj z úst. A dosť hlasno.
"Pšššt. Neboj sa. Som tu s tebou", povedal Stefan.
"Č...č...čo sa stalo???", pýtala som sa ho zmätene.
"Mala si nehodu...", povedal opatrne.
"Áno. Spomínam si... Panebože... Kde je Matt? Je v poriadku?", chrlila som zo seba otázky jednu za druhou.
"Upokoj sa. Je v poriadku. Zachránil som ho. Keď som sa dozvedel čo plánuje Rebekah, hneď som sa za vami rozbehol. No prišiel som neskoro. Auto už bolo pod hladinou", hovoril a tváril sa smutne.
"Nebuď smutný. Nebola to tvoja vina. Hlavne že sme všetci v poriadku... Lenže ako si stihol zachrániť mňa aj Matta naraz? Na to si už nespomínam", povedala som mu a nedočkavo som čakala na odpoveď.
Výraz mu na tvári stuhol.
"Nezachránil ťa", povedal ľadový hlas z rohu izby.
Pohľad mi padol na Damona. Bol tak potichu, že som si ho ani nevšimla.
"Čo??? Čo to vravíš? Veď som tu! A žijem!", zvyšovala som hystericky a zároveň nahnevane hlas.
"Keď si pred dvoma dňami odpadla, bolo to vážnejšie ako ti bolo povedané. Mala si krvácanie do mozgu. Preto ti doktorka podala Damonovu krv, aby si sa uzdravila", hovoril Stefan zo stiahnutým hrdlom.
Stále mi to nedochádzalo. No a čo, že ma nadopovala Damonovou krvou. Inak by som tu nebola.
"Elena...", zašepkal Stefan a chytil ma za ruku.
V hlave sa mi vynorila spomienka:
"Stefan... Povieš mi ako sa z človeka stane upír?", prosila som ho.
"Iste... Je to dosť zložité... Nestačí len uhryznutie. Najprv v sebe človek musí mať krv upíra. Potom už len ten človek musí nejakým spôsobom zomrieť. Ak zomrel a v žilách mu kolovala upíria krv, začal sa meniť. Nie hneď sa z neho stane plnohodnotný upír. Premena sa dokončí, ak sa napije ľudskej krvi. Inak ten "poloupír" zomrie", dopovedal Stefan a pozoroval ma, či ma nevystrašil.
Cvak, cvak, cvak. Doslova som počula, ako sa mi kolieska poukladali na správne miesto.
"Nie... nie... nie...", opakovala som si pre seba.
"Povedz mi prosím, že sa nestalo to, čo si myslím že sa stalo...", šepkala som k Stefanovi.
"Znamená to že som mŕtva?", vykríkla som.
"Nie Elena... Nie si mŕtva. Len proste dokončíš premenu a potom uvidíme", hovoril Stefan s nádejou v hlase.
"Nie, nie, nie......Mala som zomrieť! Bola som pripravená! To vy ste ma odtiaľ odtiahli! Ja nechcem byť upír!", kričala som.
Moje emócie sa stále stupňovali.
"Upokoj sa, prosím ťa. Všetko sa vyrieši", hovoril Stefan a hladkal ma po ruke.
Ruku som mu vytrhla. Pozbierala som všetku moju silu a utekala som z izby dole schodmi. Prešla možno sekunda a už som stála na prízemí. Tá rýchlosť ma zarazila, ale nie na toľko aby som sa zastavila. Vybehla som z domu. Bežala som najrýchlejšie ako som mohla. Pripadala som si ako raketa.
Na chvíľu som sa zastavila a rozdýchavala som sa. V tom mi do nosa udrela nádherná lahodná vôňa.
Nerozmýšľala som a rozbehla som sa za ňou. Inštinkt ma ovládol. Oči mi zahalil červený opar. O pár minút som sa spamätala. To, čo som uvidela ma úplne ochromilo. Podo mnou ležal muž. Oči mal prevrátené dozadu a hrdlo mal rozdriapané. Nie... sníva sa mi to. Zavrela som oči a znova som ich otvorila. Obraz mŕtveho muža nezmizol. Došlo mi to. Práve som niekoho zabila. Som netvor. Musím zomrieť. Hlavu som zložila do dlaní a rozplakala som sa.
O pár minút som začula niekoho bežať mojím smerom. Nevnímala som to. Myslela som len na toho muža, ktorý zomrel mojou rukou. Nezaslúžil si to. Určite mal rodinu.
"Elena...", povedal Stefan a objal ma okolo ramien. "Nemôžeš za to. Si ešte nová a nevieš sa ovládať."
"Ja som ho zabila...", vzlykala som mu do ramena.
Bolesť v mojom srdci stále rástla.
"Postarám sa o to", povedal prázdnym hlasom Damon. Vzal muža a prehodil si ho cez plece. Na sekundu na nás zazrel a už ho nebolo.
Stefan ma stále objímal a kolísal zo strany na stranu. Usedavo som plakala. Hlavu som si oprela bokom o jeho hruď a sledovala som prírodu okolo nás. Zrak mi padol na lúč slnka. To je ono. Len tak sa zbavím všetkej bolesti. Len tak zachránim ľudí okolo seba. Už nikdy nikto nezomrie mojou vinou. No musím jednať rýchlo.
Vytrhla som sa z rúk Stefana a bežala som čo mi nohy stačili. Keďže som bola novorodená, moja rýchlosť sa rovnala dvakrát takej ako bežali Stefan a Damon. Bežala som vysoko do hôr. Na najvyššie miesto. Ani láska k Stefanovi ma neprinútila sa zastaviť a žiť s ním takto.
Moja ľudskosť prevyšovala všetko.
Zastavila som. Nachádzala som sa blízko pri skalách s vodopádom. Tu sa končí les. Už len stačí vykročiť z tieňa.
Nadýchla som sa. Na perách mi vykvitol úsmev. Vykročila som z tieňa.
Pomaly som našľapovala k okraju skaly. Slnko ma zo začiatku hrialo. No neskôr začalo už páliť. Ignorovala som to.
Zavrela som oči a rozpažila ruky.
Posledné čo som počula bolo dvojhlasné: "NIÉÉÉ!!!"
"Milujem ťa, Stefan", vyšli mi z úst moje posledné slová.
"KONEČNE", telelila sa moja duša a ja som konečne našla pokoj.
 

2 lidé ohodnotili tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama