Bloody Diary (1. díl)

8. května 2013 v 18:59 | Bee. |  Bloody Diary
Název: Bloody Diary
Autorka: Fame Fox (little-darkangels.blog.cz)
Díl: 1.



Milí čitatielia. Neviem čo Vám k tomuto povedať. Iba to, že ma napadlo niečo takéto a dúfam, že sa Vám to bude páčiť. Vopred varujem, že neskôr môžu byť pikantnejšie časti, ale to bude vopred informovať. Dúfam, že mi to admin blogu nezakáže. Venujem "Annie" a ľuďom, čo majú radi "Kloffina" (Klausa.)

Stála pred zrkadlom a napravovala si ramienka na čiernych štýlových šatoch, ktoré jej siahali do polky stehien. Čipkované vzory v tejto dobe leteli. Na nohách mala topánky na vysokom opätku a na krku žiarivý modrý náhrdelník. Značil jej auru- spiritualitu, lojálnosť a mnoho ďalšieho. Nebola si svojou aurou istá. Nepoznala ju. On však áno.
Prstami si prehrabla dlhé ebenové vlasy, ktoré sa na koncoch vlnili. Zelené oči sa jej jagali na celú miestnosť. Jej bledá, krehká tvár pôsobila nežne a zraniteľne. Plné pery sa skrivili nahor. Usmiala sa. Pár krát na seba žmurkla a odstúpila od zrkadla. Vyzerala naozaj krásne a nebála si to občas povedať.
Natiahla ruku po kabelke kde mala všetky veci. Od kľúčov od domu po mobil a hygienické záležitosti. Prehodila si ju cez rameno, venovala si posledný zvodný pohľad v zrkadle a spokojne odišla preč zo svojej honosnej izby. Prešla okolo krásnych prázdnych izieb, zišla schody a na chodbe si vzala kľúče od auta. Ešte pred odchodom začula za chrbtom hlas.
"Dúfam, že platí všetko, na čom sme sa dohodli," povedal muž so svojim špecifickým prízvukom. Hlavu mierne otočila za seba, no nie úplne. Nechcela sa mu pozrieť priamo do očí. Prikývla. To bolo jediné na čo sa zmohla. Nemôže mu odporovať. Nepotrebuje opäť prežiť to peklo, ktoré sa udialo pred niekoľkými dňami, keď sa dostala do tohto malého mesta. "Dobré dievča," venoval jej úsmev čo neznačil nič dobré.
Otvorila dvere a prudko nimi buchla. Nadýchla sa čerstvého vzduchu čo jej vrazil do okna. Tráva, sucho a stromy. Sloboda. Razom chytila farbu do líc. Pobrala sa k autu, ktoré si jediným pohybom z diaľky odomkla. Bolo to malé čierne športové auto s tmavými sklami, ktoré si ukradla v New Yorku ešte pred pár mesiacmi. Nasadla dnu, kľúč strčila do zapaľovača a naštartovala ho. V spätnom zrkadle si napravila vlasy a potom sa pozrela na dom.
Ako mohla s takýmto niečím súhlasiť? Prečo to tak dopadlo? Sľúbil jej, že spraví všetko preto aby bola v bezpečí, a že zistí a povie jej kto v skutočnosti je a odkiaľ pochádza. Za to mu musela sľúbiť, že ho bude poslúchať a spraví všetko o čo ju požiada- alebo skôr, čo jej povie. A ona to sľúbila.
Osemnásť rokov netušila, kto je zač. A teraz, keď by na to prišla aj sama, nechá u seba bývať takúto krvilačnú beštiu. Vzdychla. Musela uznať, že bol nesmierne sympatický. Nie, on bol proste sexy. Keď sa k nej prihováral tým svojim podlým hlasom, až v nej stúpalo vzrušenie a zimomriavky behali po chrbte. Niekedy si želala, aby ju schmatol do náručia a vtisol jej na pery sladké bozky. Razom zahnala tieto myšlienky. Veď je to beštia. Ale ani ona nie je práve najnormálnejšia. Opatrne vycúvala na cestu, zaradila dvojku a pomaly šla tam kam jej prikázal. Do školy.
Počas cesty spomínala na ten deň kedy sa oni dvaja stretli. Sedela v opustenom bare v New Yorku. Popíjala lahodný rum a zhovárala sa s barmanom a dokázala ho ľahkým úsmevom ovplyvniť tak, že spravil všetko čo chcela. Nalial jej ak keď nebola plnoletá. Flirtoval s ňou a venoval jej zvodné pohľady. Vtedy tam prišiel on. Posadil sa vedľa nej na barovú stoličku, objednal si presne to isté a pustil sa s ňou do reči. Zdal sa jej normálny ale cítila z neho niečo atypické. Všimla si to v momente, keď sa mu rozšírili zrenice a snažil sa ju ovplyvniť. Nedala sa nachytať. V ten moment nie. Bohužiaľ, neskôr áno.
Prudko zabrzdila na prechode a nechala prejsť mladú mamičku s kočíkom na druhú stranu. Tie spomienky ju dokázali nesmierne rozrušiť. Takmer zavinila nehodu. Nepáčilo sa jej to. O chvíľu pokračovala v ceste.
Prehltla. Pamätala si, ako pozrel na barmana, niečo mu povedal a on odišiel preč. V tu ranu ju chytil pod krk a správal sa k nej nepríjemne. Myslela si, že ju zabije. On však kričal až nakoniec sa upokojil a sľúbil to čo sľúbil. Vedel o nej úplne všetko- aspoň čo vedela o sebe ona. Dokonca si ju pomenoval: Lea Krystal. Spýtala sa ho, či sa tak v skutočnosti volá. On jej to nepovedal. Priložil jej prst na pery a pozrel jej do očí. Jediné čo z neho vyšlo bolo: Poď, nasleduj ma.
Zaparkovala auto neďaleko školy. Spravila to preto, aby bola čo najmenej nápadná. Povedal jej: Dostaň sa do školy, zapiš sa. Komunikuj iba s profesormi a personálom. Použij svoj "šarm. Nevedela prečo, poslúchla ho. Kedysi sa dokázala ovládať a neplniť jeho príkazy. Teraz to však robila ako samozrejmosť. Zľahka sa pousmiala, napravila si šaty a ladným krokom sa pobrala ku škole.
"Pozrite na ten kus," povedal ktosi z pravej strany.
"Vidíte to? Nejaká nová," ozvalo sa pre zmenu z tej druhej.
Nevšímala si to. Nereagovala na žiadne pripomienky smerom k nej. Počúvala iba jeden hlas: Komunikuj iba s profesormi a personálom. To jej stačilo. Ďalej počúvala iba tlkot svojho srdca. Raz bol rýchly, raz pomalý. Občas mala pocit, že jej nebije vôbec.
Napravila sa si kabelku, prehodila dlhé vlasy na druhú stranu a otvorila si vchodové dvere. Akoby prešla cez magický priechod a ona sa ocitla v inej dimenzií. Vo vnútri sa nachádzalo ešte viac študentov ako vonku. Kolovala tam zvláštna vôňa, ktorá práve nelichotila jej nosu. Snažila sa čo najmenej dýchať.
Kamže to má ísť? Druhé poschodie, vedľa riaditeľne je sekretariát. Tie slová sa ozvali v jej ušiach ako melódia. Vytiahla si priesvitný obal s papiermi. Tie mala dať do rúk sekretárke a potom mala použiť svoj "šarm"- tak to nazval on- aby sa ľahšie dostala na listinu oficiálnych študentov.
"Dobrý deň," pozdravila postaršiu pani keď vstúpila dnu. Na tvári mala obrovský a nevinný úsmev. "Chcela by som sa..."
"Hodiny už nemeníme," odsekla odporným hlasom a ani sa na ňu nepozrela. Silno buchla do mechanickej pečiatky, ktorá zanechala na papieri logo školy s adresou a menom riaditeľa školy.
Nemala na tieto reči náladu. "Prepáčte," lúskla prstami. Vtedy zdvihla žena hlavu a zamračila sa. Práve vtedy využila svoju šancu, vystrela ruku pred seba, mávla ňou pred jej očami a ona ostala v akomsi tranze. "Som rada, že ma budete konečne počúvať," opäť sa sladko usmiala na ženu a začala hovoriť svoje.
Mala pripravenú dokonalú reč o tom, ako potrebuje u nich ihneď nastúpiť, prečo si chce zvoliť tie a tie hodiny a nakoniec pridala tragickú historku o tom, ako jej zomrela babka a mačka zároveň. Ani nevedela prečo to povedala. Bolo jej jasné, že tá žena jej vezme papiere a zapíše ju na listinu oficiálnych študentov. Po chvíli odchádzala odtiaľ s rozvrhom v ruke a šťastná, že plán, ktorý má on, pomaly vychádza. Vlastne ani netušila prečo má nastúpiť do školy. Lebo on nakázal, preto.
Tak ako prišla, tak aj odišla. Teraz však bola hodina a ona mala slobodnú cestu ku svojmu autu. Klopkanie lodičiek sa ozývalo po celej chodbe. Ba aj vonku keď vyšla pred školu a zacítila vôňu kvetín a čerstvého vzduchu. To jej niečo pripomenula.
Zbadala pred sebou spomienku. Videla obraz, ako beží po lúke a smeje sa. Utekala k vysokému stromu a vôkol nej vialo veľmi veľa látky. Držala si sukňu a pod nohami cítila čerstvú trávu. Za sebou počula hlas ako kričí: Počkaj ma, prosím. Zastala, zhlboka sa nadýchla toho príjemného vzduchu... a bolo po spomienke.
Vzdychla. Prečo sa to tak rýchlo skončilo? Chce pokračovanie! Márne sa snažila na to myslieť ale nič sa jej pred očami už nezjavilo. Utekala do auta, posadila sa na miesto vodička a zo zásuvky na mapy a iné si vytiahla aj hnedí denník, ktorý nikdy nenechávala bez dohľadu. Stále ho mala pri sebe. Do ruky si vzala pero a zapísala doň všetko čo videla.
Slúžil jej na spomienky. Písala si tam dátumy a opisovala situácie, ktoré sa jej vyskytli pred očami. Keď si ho tak listovala, zistila, že často vídala podobnú scenériu alebo niečo, čo jej nedávalo zmysel. Denník dala do kabelky, naštartovala auto a vrátila sa späť domov. Určite sa jej "nevie dočkať". Bude mať mnoho otázok, tým si bola istá.
Avšak, po ceste sa zastavila v obchode, kde spravila malý nákup. Chladnička zívala prázdnotou už asi dva dni a jediné čo ona jedla, boli sucháre v skrinke. Nedovolil jej ísť nakupovať, ba dokonca ani vychádzať z domu. Až teraz. Tak to využila na nákup, po ktorom sa vybrala domov. Hádam ju za to nebude chcieť za to prizabiť.
Otvorila dvere od domu, opatrne prekročila pravou nohou prah a pokojným a vážnym hlasom povedala, "som doma." Nemusela kričať, on ju až príliš dobre počul. On ju aj cítil.
Odrazu stál presne pred ňou, ruky mal spojené pred sebou a na tvári mal ten jeho typický úškrn. Prezrel si dve veľké nákupné tašky. Nepomohol jej s nimi. "Tak, vybavila si?"
Pritakala. Zatvorila za sebou dvere a ladným krokom odišla do veľkej kuchyne, kde si položila nákupné tašky na stôl a začala z nich vyťahovať potraviny.
"Chcem počuť detaily," stál presne za jej chrbtom a tie slová jej so zúrivosťou šepkal do ucha. "Nie, že mi niečo tajíš. Hovor. Alebo ťa mám k tomu donútiť?" Vyhrážal sa jej. Ona sa však nedala. S neutrálnym pohľadom sa k nemu otočila, rukami sa oprela o stôl a povedala všetko čo sa odohralo. Dokonca nezabudla spomenúť, že tá sekretárka bola k nej odporná, ale hravo si s ňou poradila.
"Dobré dievča," rukou prešiel po jej líci a odstúpil od nej. "Keď už si tak nakúpila," pozrel sa na tie potraviny, ktoré stihla vyložiť, " priprav niečo na večer. Dnes budeme mať veľkú hostinu. Budeme celá rodina pokope," pošúchal si ruky a spokojne sa otočil k nej chrbtom.
Chcela vysloviť jeho meno ale nemohla. Nedovolil jej to. "Ja..." prehltla a potom sa stiahla.
"Drahá, čo chceš povedať?" zastavil pri dverách. V hlase znel celkom podráždene.
"Chcem ťa oslovovať menom aspoň v tvojej prítomnosti," povedala odvážne a podvihla hlavu nahor. "Akoby sme boli cudzí a pritom žijeme v jednej domácnosti. Dlhuješ mi to."
"Ja ti nič nedlhujem," sykol. Myslel si, že ju tým vystraší a dá jej tým pádom pokoj. Nestalo sa tak. To ho celkom prekvapilo. Odkašľal si ako taký džentlmen, pomalým krokom k nej podišiel, zadíval sa do jej očí a povedal: "V mojej prítomnosti ma môžeš oslovovať menom, inak nie." Nakoniec, spokojný odišiel smerom do knižnice.
"Ďakujem, Klaus," pousmiala sa naňho a ďalej pokračovala vo vybaľovaní nákupu.
Bola spokojná a zjavne aj on. Konečne z neho dostala aspoň niečo. Keďže nikoho nepozná, okrem neho, bola rada za toto povolenie. Kedysi ju ovplyvnil tak, aby ho nikdy neoslovovala. Teraz je to iné. Cíti sa viac ako človek, aj keď ním ani tak nie je. Posadila sa na stoličku, hlavu sklonila nadol a premýšľala...
O pár hodín neskôr, keď večera bola takmer celá pripravená a ona sa ešte stále hrala s krvavým mäsom, počula, ako niekto kráčal po ich chodbe. Ozývalo sa tam mnoho hlasov a tie sa premiestňovali smerom do jedálne. Tam bolo takmer všetko pripravené. Zostávalo už len to mäso. Najradšej by ho hodila do koša, ale on by jej vynadal za to, že plytvá potravou, ktorú jedia ľudia a ona tiež.
Snažila sa počúvať tú veľkú diskusiu, avšak hovorili tak rýchlo a tak ticho, že to bolo zbytočné. Snažila sa použiť svoju silu na to, aby aspoň niečo zachytila. Avšak márne. No odrazu, Klaus sa ozval výrazným tónom a hovoril to priamo k nej. Zhlboka sa nadýchla. "Drahá, môžeš na moment?"
Nesmieš namietať, inak si ťa podá. Ruky si poutierala do zástery, tú prehodila cez stoličku a pomalým krokom šla do jedálne medzi tých čo ešte nepoznala. Spomínal, že bude celá rodina pokope. Na moment ju napadlo, že je tam aj jej rodina. Bohužiaľ, videla tam iba ďalších dvoch mužov a jednu blondínku s úškrnom na perách.
"Toto je naše dievča, Lea Krystal," ukázal na ňu Klaus rukou a nepríjemne sa na ňu usmial.
Muži po jeho ľavej ruke iba kývli hlavou. Jeden z nich sa na ňu zazubil. Blondínka potiahla nosom a povedala: "Tak toto je ona? Myslela som si, že máš lepší vkus, braček."
"Rebekah," umlčal ju jej vlastným menom. "Lea je tá, ktorá nám pomôže získať to, čo my chceme."
"Si presvedčený o tom, že je to tá, ktorú si hľadal?" prehovoril muž s vážnym pohľadom. Ruky mal položené na stole a bez pohnutia sa díval priamo do jej očí.
Klaus sa postavil, rukami sa oprel o stôl a pozrel sa Lei priamo do očí. Vystrel jednu ruku a naznačil aby sa všetkým predviedla. Chcel od nej, aby im ukázala, čo všetko sa v nej skrýva. Aspoň kúsok z toho jej nevšedného ja. A tým, že sa díval priamo do jej očí, vedela, že to musí spraviť, inak bude mať zle.
Pohľadom sa zamerala na jablko položené v mise s ovocím. Oslobodila svoju myseľ a istou energiou prikázala jablku aby zhorelo a ono sa tak naozaj stalo. Jablko sa ocitlo v plameňoch ale nič iné nehorelo. Iba daný predmet. Po chvíli vyslala myšlienku aby oheň prestal.
"Vidíte?" pošúchal si Klaus ruky. Nakoniec jej iba prikázal aby sa vrátila späť do kuchyne.
"Pekne si si ju vycvičil," pozrela sa Rebekah na svojho brata a venovala mu jeden uštipačný úsmev. "Bude ti tu robiť slúžku? Aspoň tú by si tu mohol zaobstarať. To šteňa ti moc nepomôže."
Lea tie slová počula. Rebekah ju nikdy nebude mať v láske. Už len ten prvý pohľad stačil na to, aby jej naznačila, že je len prevyšujúci predmet. Lenže Rebekah netuší, že ak by nebolo Lei, nemuseli by získať presne to, čo Klaus chce- keby tak len vie o čo ide. Bohužiaľ, do toho ju nestihol zasvätiť. Spraví to až keď príde na krájanie chleba.
Posadila sa na stoličku a zaklonila hlavu dozadu. Nechce sa tam vrátiť. Nemá náladu na varenie ba dokonca ani na život. Keby tak môže isť do svojej izby a tam sa hodiť do tých veľkých podušiek, ktoré jej z milosti daroval. Tam by si otvorila denník a napísala tam všetky svoje pocity. Ponorila by sa do svojim spomienok alebo zábleskov z minulosti.
"Lea?" ozval sa Klaus z jedálne. Je čas vrátiť sa tam späť. Vzala si misu s krvavým mäsom a odišla späť do jedálne. Musí sa zmieriť s tým, že je pre nich neznáma a nevítaná. Piate kolo u voza.

xoxo Fame Fox

1 2 3 4 5 6 7 8 9 10 11 12 13 14 15 16 17 18 19 20
 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Komentáře

1 Fame Fox Fame Fox | Web | 8. května 2013 v 19:05 | Reagovat

Heeej, obráázok! :D Bol v prílohe! :D
Juuu, ďakujem za zverejnenie! :)

2 annie-diaries annie-diaries | 8. května 2013 v 19:17 | Reagovat

^^tvoje písanie!
A ďakujem za venovanie. Rodina pôvodných je pre mňa niečím výnimočným, hoc oni boli piati (Finn, Klaus, Elijah, Kol, Rebekah) ale je to aj tak skvelé. Rúšok tajomstva odhaľujúci len kúsok zo všetkého a to je tak krásne :X Teším sa an ďalšie!

3 maca856 maca856 | E-mail | 8. května 2013 v 19:57 | Reagovat

Ja už som ti svoj názor povedala, proste je to úžasné, úplne som to hltala :-) máš obrovský talent a dúfam, že čoskoro budú aj ďalšie časti! :-)))

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama