Bloody Diary (3. díl)

25. května 2013 v 20:56 | Bee. |  Bloody Diary
Název: Bloody Diary
Autorka: Fame Fox (little-darkangels.blog.cz)
Díl: 3.



Mrzí ma, že je to také dlhé, ale ja neviem písať krátke časti. Toto má iba tri strany (čítanie na dve-tri minúty) a ja píšem na šesť strán a viac. Vopred Ďakujem za komentáre, kritiku a ospravedlňujem sa za chyby, či už slovosled alebo gramatika.

Caroline sa zdala byť naozaj veľmi priateľská. Lei poukazovala okolie školy, dokonca ju zaviedla na niektoré vyučovacie hodiny. Pomohla jej s orientáciou a taktiež jej zaobstarala malý plán školy. Už dlho nevidela takého ochotného človeka. Každý krát, keď sa ňu blondínka usmiala, do duše jej vkročila akási pozitívna energia, ktorá ju robila šťastnou. Vďaka tomuto dievčaťu sa cítila byť človekom a nie osobou zatvorenou v dome medzi pôvodnými upírmi.
Keď odchádzala zo školy, opäť stretla Caroline. Tento krát však nebola sama. Vedľa nej kráčalo dievča o niečo nižšie než bola ona a malo tmavú pokožku. Na prvý pohľad osoba pôsobila roztomilo. Tmavé rovné vlasy s krátkou ofinou spôsobili, že jej srdiečková tvár dokonalo vynikala.
"Lea!" zamávala jej Caroline už od neďalekej lampy. Usmievala sa od ucha po ucho a niečo šepkala tej kamarátke. Aby to nebolo hlúpe, tiež jej zľahka mávla rukou na pozdrav. "Ahoj! Už ideš domov?" snažila sa o nejakú krátku konverzáciu. "Oh, toto je moja najlepšia kamarátka Bonnie. Bonnie, toto je Lea," slušne ich predstavila.
Dievčatá si podali ruky. Ako náhle sa ich prsty dotkli, medzi nimi preblesol akýsi zvláštny impulz, ktorý im otvoril oči a zúžil zrenice. Lea zachovala pokoj a tvárila sa, že si ničoho nevšimla.
"Teší ma," povedali obe naraz a zasmiali sa na tom.
Lea reagovala na Carolininu otázku. "Áno, musím ísť. Mám veľa práce a chcem to všetko stihnúť. Ale, zajtra sa uvidíme, nie?" hovorila svojim typickým pokojným hlasom a očami sledovala raz blondínku a raz to nové dievča.
"Samozrejme," odpovedala pohotovo. "Mohli by sme spolu ísť na obed alebo niečo podobné. Aspoň sa viac spoznáme."
Nastalo niekoľko sekundové ticho. "Dobre," vyšlo z Lei piskľavé slovo. Odkašľala si. "Znie to super. Tak, ja už pôjdem," uškrnula sa a ukázala smerom k parkovisku. "Majte sa. Rada som ťa spoznala, Bonnie," mávla im rukou na pozdrav, zvrtla sa na päte a rýchlim krokom odkráčala preč.
Najvyšší čas stretnúť sa s Rebekou. Určite bude frflať, že mešká a nedokáže chodiť na čas. Pri tej myšlienke prevrátila očami a zamierila si to na to miesto, kde sa ráno rozišli. Už z diaľky videla odstavené auto pod stromom a v ňom sedela blondínka s vyžehlenými vlasmi. Práve si maľovala pery v spätnom zrkadle. Vyzerala naozaj vtipne.
Otvorila si dvere od spolujazdca, nasadla do auta a venovala jej oslnivý úsmev. "Chystáš sa na rande s nejakým nebožtíkom?" rypla si do nej Lea.
Rebekah jej venovala zákerný úsmev pričom pokračovala ďalej v maľovaní. "Skôr sa pozri na seba." Na to si vytiahla špirálu z malej čiernej kabelky. "Hovorila som s Klausom," povedala počas úpravy mihalníc. "Súhlasí s tým aby som ťa vzala do salóna a dala ťa nejako dokopy," oznámila jej to ako samozrejmosť.
Lea podvihla obočie. "Ja som spokojná s tým ako vyzerám," povedala otráveným hlasom. "Moje dlhé čierne vlasy sú to čo si na sebe najviac cením." Znela ako nahnevaný tiger, ktorý chce zaútočiť.
"Povedala si, že s tým nebudeš namietať ak to Klaus povolí," prevrátila Rebekah očami a odložila špirálu späť do kabelky. Pár krát žmurkla očami a zotrela si čierne odtlačky od čiernej farby. "Škoda, že ťa nemôžem poslať na plastiku."
Lea ju nepríjemne udrela do ramena. Pre Rebeku to nič neznamenalo. Akoby sa jej ani nedotkla. "Poďme už, prosím. Nech to mám čo najskôr za sebou. Varujem ťa," vztýčila ukazovák, "nechcem krátke vlasy. Iba trochu mi môžu vziať z dĺžky- moja podmienka."
"Poviem im aby ťa ostrihali dohola," odsekla Rebekah neutrálnym hlasom, naštartovala auto a konečne odišli preč z parkoviska. Pri odchode sa rozhliadali, či si ich niekto všimol. Všetko naznačovalo tomu, že nie. Pokojne sa mohli pobrať do mesta...
Stála oproti starodávnemu drevenému stolu. V ruke zvierala kabelku, plytko dýchala a dívala sa na Klausa, ktorý sedel oproti nej na pohodlnej ručne vyrábanej stoličke a v ruke držal pohár s tmavou tekutinou. Bolo jej jasné, že tam má krv a dopĺňa si silu. Napravila si nové vlasy, zhlboka sa nadýchla a stále čakala. Zavolal si ju. Zjavne niečo od nej chcel.
"Chcem počuť všetko a nesnaž sa klamať, inak to z teba dostanem rýchlejšie než prejde sekunda. To mi ver," prehovoril po chvíli ticha tým svojim špecifickým hlasom. Prstom prešiel po okraji pohára, lakťami sa oprel o stolík a díval sa jej priamo do očí.
Prešľapovala na mieste a pritom spustila všetko čo sa jej od rána stalo. "Zoznámila som sa s dievčaťom. Blondínka, môj ročník. Volá sa Caroline." Potom mu skúsila zaklamať. "A ešte s jedným ale jej meno neviem. Nestihli sme sa predstaviť." Ak jej na to príde, je mŕtva.
"Vravíš Caroline?" jeho oči sa priam rozžiarili pri tom mene. "A čo od teba chcela?" Zdalo sa, že na nič neprišiel. Viac ho zaujala tá Caroline ako druhá osoba o ktorej mu hovorila.
Mihla ramenami. "V podstate nič. Pomohla mi s obhliadkou školy, zaviedla ma na hodiny," bola to pravda. "Nič viac. Viac-menej som bola celú dobu sama."
Prudko vstal od stola a behom sekundy ju držal pod krkom a tlačil ju o stenu. "Povedz mi pravdu! Inak to oľutuješ!"
"Hovorím ti pravdu!" skríkla z plných pľúc aj napriek tomu, že jej silno stískal krk. "Keby ti ju nevravím, určite to spoznáš!" Ešte stále mu klamala. Musí to skúsiť. Musí byť odolná. Zatvorila oči a snažila sa nemyslieť na to najhoršie. Odrazu zacítila ako stisk povolil ale stále ju držal za krk. Jeho stisk bol odrazu nežný. Cítila jeho dych na tvári. Odvážila sa otvoriť oči. Bol tak blízko. Nepamätala si, kedy naposledy bol tak blízko nej. Zadíval sa jej do očí.
"Spriatelíš sa s Caroline a budeš mi o nej hovoriť všetko, vždy, keď ti si o to poviem." Tak znela veta, ktorá sa jej zaryla do pamäti a poslušne kývla hlavou. Vtedy jeho ruky zablúdili k jej pásu a pomaly ju oplzlo hladili po bokoch ba dokonca si dovolil siahnuť na jej prsia. "Prečo som sa na teba takto nedíval tie posledné týždne?" šepkal.
Cítila ako jej po chrbte prebehol mráz. Zatajila dych, prezrela si jeho tvár a skončila na jeho perách. Bola to hlúposť- to vedela, avšak istý impulz, ktorý sa medzi nimi odrazu objavil jej naznačil, aby odhodila zábrany a skúsila to. Lenže Klaus bol ten, čo spravil prvý krok.
Silno ju chytil za zápästia a ruky jej zodvihol nad hlavu. Naklonil sa k nej a vášnivo ju pobozkal na pery. Nešiel na ňu s nežnosťou ani ničím podobným. Stále ju bozkával, neprestával s tým. Snažil sa byť k nej hrubý a to sa jej očividne páčilo. Keď sa vrhol na jej krk, vyšli z nej vzdychy. Bolo jej jedno, že by ju niekto ako Rebekah, mohla počuť.
Nie, toto nie je správne. "Klaus," mohla ho osloviť lebo bol pri nej. "Prestaň. Toto nie je normálne," povedala odmeraným hlasom a odtiahla ho od seba. Pokojne nech jej vrazí ale ona sa s ním nebude milovať. Akoby ju chcel pretiahnuť vlastný brat alebo otec, či niekto z rodiny.
"Tvoja smola," riekol celkom nahnevane a odstúpil do nej. Jeho pohľad hovoril o tom, ako mu nevadí, že s ním nechcela nič mať. Mohla si však domyslieť, že v myšlienkach zúril ako besný pes. "Škoda, že som to nespravil ešte dávnejšie..."
Nevedela čo tým chcel povedať. "Čo? Pretiahnuť ma v bare hneď keď si ma tam videl? Alebo, ako náhle som sa sem presťahovala?" ani nevedela prečo použila slovo presťahovať. Preto podvihla obočie.
"Odíď." To bolo jediné chladné slovo čo z neho vyšlo.
"Klaus..." znelo to celkom smutne.
"Povedal som odíď!" Keby má pri sebe niečo, čo by mohol po nej hodiť, urobí to. Otočil sa k nej. Mračil sa. Čakal kedy konečne vypadne z jeho pracovne- ako sa to tak dalo nazvať.
Jazykom si prešla po zuboch, ohrnula nosom a zvrtla sa na odchod. Keď otvorila dvere, zbadala tam Rebeku, ktorá sa na ňu zákerne uškŕňala. Bol to jej typický zlomyseľný úsmev, ktorý venovala len Lei. Preto blondínke povedala, "strč si ten úsmev do riti," a spokojne odpochodovala preč do svojej izby...
Ďalší nudný večer v posteli. Lea sa z toho vôbec netešila. Nemohla ísť von, dokonca nemohla zavolať kamarátke. Nielenže žiadnu nemala, ale Klaus, ktorého dnes odmietla, by jej to nedovolil. Otrávene si povzdychla a prevrátila sa na brucho. Pod seba si naskladala jeden veľký vankúš. Keby má aspoň niečo na robote ale ani to nemá. Jej jediná robota bola, spomínať na to čo si pamätala.
New York, dva mesiace dozadu...
Dievčina s dlhými ebenovými vlasmi sedela na vysokej barovej stoličke. Jednu nohu mala prehodenú cez druhú a spokojne si popíjala drink, ktorý jej barman dal len preto, lebo sa naňho pozrela svojimi veľkými zelenými očami. Vychutnávala si ten silný alkoholický nápoj. Cítila ako jej steká dolu hrdlom a dostávala sa jej do žíl.
"Akože sa to voláš? Nepostrehol som tvoje meno," prehovoril na ňu mladý barman keď si čistil veľké pivové poháre. Stále s tou dievčinou flirtoval lebo ona robila to isté.
Veľkými zelenými očami si ho obhliadla, zhlboka sa nadýchla a mihla ramenami. "Nemám meno," povedala to veselým hlasom. "Ja ani neviem kto som. Iba viem, že žijem... a pijem..." Dokonca nevedela v akom meste sa nachádza. Zjavne ju to netrápilo. Bola spokojná s tým, že je v bare a rozpráva sa s mladým sympatickým barmanom. "Pokojne ma pomenuj. Ako zvieratko," roztomilo sa usmiala.
"Dobre," súhlasil. Zjavne si myslel, že sa s ním len zahráva. "Budem ťa volať Betty. Hm, to znie zle. Bella? Nie, to sa mi nepáči. Čo takto..."
"Lea?!" ozvalo sa za jej chrbtom a ona sa automaticky otočila. Nie preto, lebo niekto povedal nejaké meno, ale kvôli tomu hlasu. Akoby ho už niekedy predtým počula, no nebola si tým istá. Zhlboka sa nadýchla. Zbadala tam muža vyššej postavy. Trochu zarastený, mal krátke hnedé vlasy- zdalo sa, že sa mu robia malé kučierky , na sebe mal tmavé tričko s dlhým rukávom a tváril sa vážne.
"Pardon, čo?" div, že sa nezasmiala. "Žiadnu Leu nepoznáme. Asi si sa zmýlil." Tykala mu.
Snažil sa pôsobiť milo. "Nie, ty si Lea. Lea Krystal." Pomaly sa k nim priblížil a rukami sa oprel o bar. Na tvári mal malý úsmev. Pozrel sa barmanovi priamo do očí a povedal: "Dám si to isté čo ona a ty potom choď dozadu a zabudni, že si nás tu niekedy videl." Po týchto slovách barman pokojným krokom odišiel preč.
"Tak toto bolo naozaj dobré," zasmiala sa na tom a dokonca mu zatlieskala. "Nevedela som, že piješ rum. Vlastne, akoby som to ja mala vedieť?" položila si rečnícku otázku. "Inak, akože sa volám? Podľa mňa je to hlúposť," prevrátila očami.
Zľahka sa uškrnul a odpil si z drinku. "Ja ťa poznám, Lea," prehovoril pokojným, priam až zvodným hlasom.
Nenechá sa oklamať nejakým neznámym mužom. "Jasné, jasné," chcelo sa jej smiať. "Moja mama je kráľovná Alžbeta druhá," schmatla drink do ruky a dopila všetko čo tam predtým zostalo. Nejaký chlap ju neoklame. Bohvie, čo by s ňou chcel spraviť.
Zjavne 'niečo' mal v pláne. Odrazu ju silno schmatol za krk a behom sekundy ju treskol chrbtom o najbližšiu stenu. Nevedela prečo to spravil. Veď ju nepozná. Správal sa odporne a pod očami sa mu zjavili akési zvláštne jazvy. Oči mu stmavli. Vyzeral hrôzostrašne. Myslela si, že je to jej koniec. Čo je to za monštrum?
Zadíval sa jej do očí a povedal: "Od teraz ma budeš počúvať. Budeš poslušná a spravíš všetko čo ti poviem. Za spoluprácu ti poviem všetko, čo chceš o sebe vedieť."
Od toho momentu, niečo sa v nej zlomilo a ona sa upokojila. Pokojne, ale pritom ledva, kývla hlavou na súhlas. Vtedy sa ten stisk povolil a ona pod nohami zacítila zem. Odrazu bola ako vymenená. Žiaden smiech, ani pokusy a ľahké rypnutie. Bola pokojná a dívala sa tomu človeku do očí.
"Naozaj sa volám Lea Krystal?" znelo to pokojne a dokonca trochu natešene.
Pousmial sa, priložil jej prst na pery a jediné čo z neho vyšlo bolo, "poď, nasleduj ma."
... Stále sa vracala k tejto spomienke. Prehrávala si ju v hlave ako film a spomínala na to, ako ju držal pod krkom a čo všetko povedal. Uvedomila si, že sa po tých dvoch mesiacoch stala voči nemu odolnejšia. Spomenula si, ako jej povedal o jej schopnostiach. Bolo to týždeň po tom, čo ju zatvoril do tejto izby, kde predtým nič nebolo iba štyri holé steny a vstup do starej kúpeľne. A práve teraz si uvedomila vetu, nad ktorou sa začala zamýšľať.
On jej vtedy povedal: "Od teraz si spomínaš na všetky schopnosti čo máš..."
Ako to myslel? Nevedela. Vďaka tomu momentu vie, že nie je až taká obyčajná, ako si predtým myslela. Dostala nápad. Rýchlo sa postavila z postele a z kabelky si vyhrabala denník. Schmatla pero, posadila sa na stoličku a na voľnú stranu si napísala ZÁCHYTNÉ VETY. Napísala si na tú stránku všetky vety, čo jej niečo pripomenuli. Tak ako napríklad aj tú, ktorú jej povedal Klaus, vďaka čomu si spomenula na schopnosti.
Prečo je jej život taký komplikovaný? Sama sa v ňom začína strácať. Ak by niekomu povedala svoj príbeh, nikto by jej nerozumel. Sama je zo svojho života zmätená.
Denník si hodila do kabelky a ona sa pre zmenu "hodila" do postele. Zahrabala sa pod vankúše, prikryla sa perinou a ponorila sa do ďalších myšlienok. Kedy sa stane niečo, čo by jej pripomenulo, čo v skutočnosti je zač a aké je jej posolstvo?
Volá sa Lea Krystal, má osemnásť rokov, nevie kedy sa narodila, kto sú jej rodičia, kde sa narodila a prečo má schopnosti a PREČO je v dome plnom pôvodných upírov a poslúchla Klausa- pôvodného upíra, ktorého sa bojí aj vlastná rodina. Potrebuje jeden záchytný bod, ktorý jej pripomenie všetko.
Lea Krystal- to meno jej nesedí. Prečo?

1 2 3 4 5 6 7 8 9 10 11 12 13 14 15 16 17 18 19 20
 

3 lidé ohodnotili tento článek.

Komentáře

1 KennetForEver KennetForEver | 26. května 2013 v 18:59 | Reagovat

Mne sa to brutálne páči :3 ďalšiu :)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama