She Is My Sin (9. díl)

15. května 2013 v 15:18 | Bee. |  She Is My Sin
Název: She Is My Sin
Autorka: Wer
Díl: 9.



Slabé lúče vychádzajúceho Slnka prešli cez okno a dopadli na moju tvár. Pomrvila som sa a pretočila sa na druhú stranu. Pomalinky som otvorila oči, ktoré hneď uvideli jeho tvár. Stále spal. Naše tváre od seba delilo zopár centimetrov. Sledovala som ho a popritom som rozmýšľala. Naozaj som opustila svoje rodné mesto, rodinu, priateľov a vydala som sa na šialenú cestu s Klausom? Vymenila som to všetko za neho? Určite som sa pomiatla. A moji blízky ma v tom nechali pokračovať. Odišla som takmer pred jedným dňom. Nechala som list na rozlúčku, namiesto toho, aby som povedala zbohom tvárou v tvár. A nikomu z nich to nevadilo. Ani jediná osoba mi nezavolala, nesnažila sa mi to vyhovoriť, nevynadala mi, nepopriala mi šťastie či hocičo iné. Na svoj zbabelý útek som nedostala žiadnu reakciu. To mohlo znamenať len dve veci. Buď si nemysleli, že to myslím naozaj alebo som ich nezaujímala. Do očí sa mi natisli slzy. Privrela som oči a nechala slzám voľný priebeh. Pocítila som na tvári jemný dotyk, ktorý zotieral moje slzy.
"Caroline, stalo sa niečo?" spýtal sa potichu Klaus. Slabo som pokrútila hlavou.
"Vidím, že ťa niečo trápi, láska," nechcel akceptovať moju bezslovnú odpoveď.
"Mňa nič netrápi. Prečo by ma malo trápiť to, že nikoho netrápim?" odsekla som flegmaticky a vyliezla som z postele.
"Ale to nie je pravda," nesúhlasil so mnou.
"A ako to ty môžeš vedieť?" mierne som zvýšila hlas.
"Pretože mne na tebe záleží Caroline. A určite nie som jediný."
"Jasné. Tak prečo sa o mňa nikto nezaujíma? Prečo mi nikto nezavolal? Stačilo by, ak by mi niekto vynadal za moje hlúpe nepremyslené činy. Ale oni nič! Prišla som o nich. Zostala som úplne sama," zúrila som a v rýchlosti som si stihla obliecť svoje veci, ktoré cez noc uschli.
"Caroline, aj ja som si myslel, že som sám. Ale nie som. Mám teba. A ty máš mňa. Pokým budeme spolu, ani jeden z nás nebude sám," rozprával a ja som mala pocit, že to na chvíľu myslí naozaj úprimne. Naozaj som v ňom vyvolávala ten pocit, že už sa viacej necítil osamelý? Dlho som sa na neho zahľadela. Naozaj som dokázala to, že sa už necítil byť sám? Zo zamyslenia ma späť do reality prenieslo zvonenie mobilu. Okamžite som sa po ňom natiahla, no Klaus ma predbehol. S očakávaním som sledovala, čo spraví ďalej. Zodvihol a priložil si môj mobil k uchu.
"Tak rád ťa opäť počujem, Tyler. Chýbal si mi, kamarát," ozval sa posmešne Klaus. Volal Tyler? On mi volal? Po takej dlhej dobe? Nepočula som, čo vraví Klausovi. Alebo som to skôr nechcela počuť. Určite bol zaskočený a aj nahnevaný. Presne tak ako aj ja. Nečakala som, že by mi zavolal. Už nikdy som to nečakala. A prečo to dopekla robil práve teraz? Práve keď som sa rozhodla vymazať ho z môjho života, aby som sa viac netrápila?
"Caroline sa má dobre. Nemusíš sa o ňu báť. Skôr by si sa mal báť o seba."
"Klaus... Daj mi ho," prosebne som na neho pozrela. Zdráhal sa, no nakoniec mi podal mobil do ruky. Chvíľu som váhala, no potom som sa predsa len odhodlala znovu počuť jeho hlas.
"Tyler..." vytisla som zo seba ťažko jeho meno.
"Caroline, si v poriadku? Nič sa ti nestalo? A čo robíš takto skoro s Klausom?" okamžite ma zaťažil množstvom otázok. Určite potreboval odpovede, no ja som nebola schopná poskytnúť ich.
"Tyler, počúvaj ma. Viem, že ma miluješ a ty vieš, že ja milujem teba. Ale je hrozné takto tu sedieť a myslieť na to, že už sa nikdy nevrátiš. Hovorím to naozaj veľmi nerada, ale musím to povedať. Chcem na teba zabudnúť. Už sa s tebou nechcem nikdy kontaktovať. Prosím, nevolaj mi, nevyhľadávaj ma. Urob to pre mňa. Zabudni na mňa, tak ako ja po čase zabudnem na teba. Bude to tak lepšie, Tyler. Takto len obaja trpíme," rozhovorila som sa, aj keď sprvu som mala problém vysloviť čo i len jedno jednoduché slovíčko.
"Caroline... Ako môžeš toto povedať?" nechápal.
"Tyler, ja to nezvládam. Bolí to a ja chcem aby tá bolesť už konečne utíchla. Zabudni na mňa, Tyler. Prosím ťa o to!"
"Ak ti tak bude lepšie, zabudni na mňa. Ale ja na teba budem spomínať navždy. Milujem ťa, Caroline. Vždy budeš v mojom srdci len ty." Nedokázala som to viacej počúvať. Každé to slovo bolo také krásne, no zároveň bodalo ako naostrená čepeľ noža.
"Prepáč mi to, Tyler. Zbohom," dokončila som náš rozhovor s trasúcim sa hlasom. Povedala som mu posledné zbohom. Vedela som, že som mu ublížila, no počas toho, čo nemohol byť pri mne neustále ubližoval on mne a ja už som to chcela konečne ukončiť.
"Nečakal som, že..." ozval sa opatrne Klaus, čím preťal až strašidelné ticho, ktoré sa rozliehalo izbou.
"Prosím, poďme domov," povedala som a pozrela som na dvere.
"Naozaj sa chceš vrátiť tak skoro?" spýtal sa sklamane, no postavil sa a zamieril k dverám.
"Klaus, nie tam domov. To už môj domov nie je. Chcem ísť k nám domov," spresnila som svoju požiadavku. Odteraz bol môj domov tam, kde sme to mali celé tie hodiny namierené.
"Tak poď. Ideme k nám domov," zoširoka sa na mňa usmial a otvoril dvere. Vyšla som von a zodvihla som zrak k oblohe. Možno tak rýchlo ako na oblohe nezostal ani náznak po nočnej búrke, aj môj smútok zmizne a vystrieda ho šťastie.

 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama