She Is My Sin (16. díl)

27. června 2013 v 18:13 | Bee. |  She Is My Sin
Název: SHe Is My Sin
Autorka: Wer
Díl: 16.



Vonku bolo krásne počasie. Slnečné lúče prenikali cez okenné závesy na podlahu, na ktorú som zízala už niekoľko desiatok minút. Nemohla som sa hýbať. Klaus si všímal každú zmenu, aj ten najmenší pohyb a pekne ma za to napomínal. Už po niekoľký krát pribehol ku mne, detailne si ma poobzeral, napravil mi neposlušné pramienky vlasov, natočil mi hlavu do pôvodnej polohy a znovu sa vrátil k veľkému plátnu, na ktorom sa už začali črtať prvé rysy postavy. Mala som to byť ja, no zatiaľ som sa na obrázku nespoznávala.
"Bude to trvať ešte dlho?" dovolila som si spýtať sa a znudene som pretočila očami.
"Nehýb sa, láska," upozornil ma a spravil ďalších zopár ťahov štetcom.
"Si predsa hybrid. Nemôžeš použiť tie tvoje super úžasné schopnosti a trochu to urýchliť?"
"Caroline, čím viac ma budeš prerušovať tvojimi otravnými rečami, tým viac času mi to zaberie," otočil sa na mňa a zamračil sa.
"Veď pokračuj. Aj tak si myslím, že moje sťažnosti rozprávam tam tej muche, čo sa pokúša prejsť cez zavreté okno. Aj tá sa má určite lepšie ako ja," odvrkla som.
"Veď už toľko nefrfli, láska. Ešte chvíľu vydrž. Chceš predsa aby som to dokončil, nie?"
"Chcem, ale..." chcela som ešte protestovať, no nakoniec som to zabalila a nechala som ho pracovať. Prešli ďalšie dve hodiny, keď sa znovu ozval.
"Už je neskoro. Dokončím to neskôr."
"Ako môžeš byť taký trpezlivý? Nepovedala by som, že niekto ako ty to dokáže," skonštatovala som a ponaťahovala som si stuhnuté svaly.
"Niektoré veci si vyžadujú trpezlivosť," odvetil a s úsmevom vyšiel z miestnosti.
"Aké sú plány na dnes večer?" zaujímala som sa. Nasledovala som ho do jedálne, kde už bolo všetko pripravené na luxusnú večeru. Usadili sme sa za stôl a počkali sme, dokedy nás začne služobníctvo obsluhovať. Áno, na všetko si Klaus najal poskokov, takže od kedy som opustila Mystic Falls, nemusela som pohnúť ani prstom. Ak by som chcela, mohla som si kedykoľvek niekoho zavolať, aby mi prišiel ráno rozlepiť oči.
"Mám pre teba jedno prekvapenie," tajomne sa usmial a odpil si z pohára s červenou tekutinou, čo mu práve nalial jeden celkom milý chlapec, ktorý mal na starosti obsluhu pri stole.
"Oh, ďalší z tvojich drahých darčekov, ktorými si ma chceš získať?" nadvihla som zvedavo obočie. Nemôžem povedať, že by sa mi darčeky od neho nepáčili, no pripadalo mi to ako by si ma chcel silou mocou kúpiť a to už také pekné nebolo.
"Som si istý, že tento neodmietneš," odvetil s istotou v hlase. V ruke odrazu držal akúsi obálku. So záujmom som ju sledovala a okamžite som sa pustila do premýšľania, čo v nej asi môže byť.
"Ako si môžeš byť taký istý?" Nespúšťala som oči z obálky. Možno som si myslela, že čím dlhšie na ňu budem hľadieť, tým bližšie budem k odpovedi, ktorú som tak silno chcela poznať.
"Jednoducho to viem, Caroline."
"Budeš ma naťahovať ešte dlho?" Konečne som odlepila oči od obálky, pretože som pochopila, že dovnútra aj tak neuvidím, pokým ju neotvorím.
"Ja mám času dosť. A navyše... Nedokážem si prestať užívať ten pohľad na tvoju nedočkavosť," zasmial sa.
"Fajn. Pokiaľ niečo budeš chcieť, budem vo svojej izbe. Dobrú chuť," popriala som mu. Vstala som od stola a vybehla som po schodoch do svojej izby. Tá zvedavosť bola neuveriteľná, no nemohol sa so mnou len tak zahrávať. Zabuchla som za sebou dvere a zvalila som sa na posteľ. Určitý čas som len tak bezmyšlienkovite zízala na strop, až pokým sa na dvere neozvalo nesmelé zaklopanie.
"Caroline, si tam?" ozval sa hlas spoza dverí.
"Nie, vyskočila som cez okno a ušla som," zatiahla som ironicky. Nečakal na vyzvanie. Otvoril dvere a vošiel dnu.
"Prečo sa musíš vždy za všetko uraziť?" Pristúpil bližšie k posteli a sadol si na jej okraj.
"Ja nie som urazená, Klaus. Len ma už prestáva baviť to, ako sa snažíš získať si ma drahými darčekmi," odvetila som a posadila som sa.
"Len som ti chcel spraviť radosť."
"Ale to nemusíš. Ja nič z toho nepotrebujem. Aj tak už mám viac, ako som si vždy myslela, že budem mať," vysvetlila som.
"Ja... Nikdy som nad tým takto nepremýšľal. Naozaj som ti chcel len spraviť radosť. Hneváš sa?" pozrel na mňa smutným pohľadom.
"Nie. Ale ak mi okamžite neprezradíš, čo je v tej obálke, tak sa budem," odvetila som a moje oči opäť raz padli na ten biely kus papiera, čo držal v ruke.
"Vidíš. Kvôli tomuto to robím," pousmial sa.
"Čo myslíš?"
"Kvôli tým hravým naradosteným plamienkom v tvojich očiach," zahľadel sa mi do očí.
"Znovu len zdržuješ," pripomenula som mu a zatvárila som sa na okamih trochu vážnejšie.
"Sľubuješ mi, že ak ti tú obálku dám, prijmeš to, čo je vo vnútri?" zvážnel aj on. Na chvíľu som sa zamyslela. Nemohlo tam byť nič až také hrozné. Bol to len kus papiera. Prikývla som a konečne som dostala svoj dar do rúk. Bezhlavo som roztrhla vrchnú časť obálky a vytiahla papiere v nej. Boli tam dve letenky.
"Paríž?" spýtala som sa prekvapene. Vždy som snívala o ceste do Paríža.
"Vybral som správne?" S úsmevom som prikývla. Potešilo ma to.
"Vďaka," poďakovala som sa a mala som silné nutkanie objať ho, no udržala som sa na uzde.
"Sú dve," oznámil mi, ako by som si to ja dovtedy nevšimla.
"Samozrejme, že sú dve. Nepredpokladám, že by si ma pustil do Paríža samu."
"Predpokladáš dobre. No to nie je všetko. Môžeš si vybrať svojho spoločníka na cesty."
"To vážne?" zarazene som na neho pozrela. Zaplatil drahú cestu do Paríža pre mňa a ďalšiu osobu vlastného výberu. Bolo to od neho naozaj milé gesto. Pozrela som na dátum a čas odletu.
"Choď si zbaliť kufre. Paríž nás už čaká," zvolala som nadšene a znovu som sa zvalila do postele. Po zvyšok dňa som premýšľala nad tým, aké dobrodružstvo na nás v Európe čaká.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama