Bloody Diary (10. díl)

23. července 2013 v 22:25 | Bee. |  Bloody Diary

Bloody Diary

10. kapitola
Autorka: FameFox



- Milí čitatelia! Konečne je tu 10 kapitola! A s ňou prichádza pre vás aj istá... súťaž. Napíšte do komentáru, či na e-mail: little-darkangels@azet.sk svoj tip, ako skončí tento príbeh. Rozpisujte čo najviac len môžte! Kto sa najbližšie trafí ku koncu, získa odo mňa príbeh na želanie! Tak čo, zapojíte sa? Viac nájdete na: little-darkangels.blog.cz ďalej Vám chcem poďakovať začítanie a komentovanie príbehu! Moc si to vážim! -

-Železník teda zabral, teraz už len musíš prežiť ten horor v škole.- Katherine volala s Leannou, ktorá sa nenáhlivo rútila po školskej chodbe plnej študentov. Nenáhlivým tempom pristupovala ku svojej skrinke a pozorne si prezerala oproti idúcich ľudí. -Nezabudni. Ak uvidíš krv, utekaj preč. Nesmieš nikomu ublížiť. Príliš veľa svedkov a skončili sme.-
"Neboj sa," nasucho prehltla a prikývla hlavou. "Zbalila som si ópium, ak by bolo treba. Síce rada vraždím, no musím s tebou súhlasiť," potiahla nosom a opatrne otočila hlavu do ľavej strany. Na konci uličky zbadala Stefana. Ten opatrne mihol hlavou a vošiel do nejakej učebne. "Musím končiť. O chvíľu bude hodina. Ozvem sa neskôr," a jediným pohybom palca ukončila hovor. Zvrtla sa na päte a odišla za ním. Netušila čo od nej bude chcieť, ale to sa už čoskoro dozvie.
Opieral sa o katedru, prehadzoval si kriedu z jednej ruky do druhej a hlavu mal sklonenú nadol. "Som rada, že si prišla. Musím ti niečo povedať skôr, než natrafíš na Elenu, Caroline a Bonnie."
Prekrížila si ruky na prsiach. "A ja som si myslela, že si mi priniesol denník. Som sklamaná," povedala neutrálnym tónom. "Inak, budem mať na teba a Damona otázky. Ohľadom Katherine a tak," žmurkla jedným okom a zľahka sa uškrnula.
"Na denníku sa pracuje," odpovedal celkom pokojne. "Čo sa týka mňa, Damona a Katherine... je to dlhý príbeh, ale dozvieš sa ho." Položil kriedu na stôl vedľa seba a pozrel sa Lei priamo do očí. "Aby si bola informovaná, Elena je upír a Caroline tiež. Bohužiaľ, Elena má za sebou celkom zlé obdobie. Nedávno sa jej vrátili emócie, no nie je stále vo svojej normálnej forme. Naopak Caroline je chápavá a pomôže, ak treba..."
"Pointa?" podvihla obočie.
Na moment zostal zaskočený. Nevedel, čo konkrétne jej má na to povedať. Až na: "Caroline by nám mohla pomôcť s Klausom. Samozrejme, ak by si chcela," len tak mávol rukou, čím spravil isté flegmatické gesto.
"Fajn," odpovedala stručne. Jediným pohľadom mu naznačila, že odchádza a nemieni zostávať v jeho prítomnosti ani o sekundu dlhšie. Až do kým ju nenapadla jedna otázka. Ani nevedela ako jej to vôbec mohlo prísť na um. Jednoduchá dedukcia. "Tá Elena.. Vieš čoho som si všimla?" zľahka sa pousmiala a vztýčila ukazovák na pravej ruke. Priložila si ho k lícu a začala po ňom pravidelne klepkať. "Keď vyslovíš jej meno, počujem v tom niečo sladké a zároveň smutné." Hlavu otočila na druhú stranu a prestala s tým čo robila. "Nemusíš nič zapierať. Poznám to," hlesla. Postavila sa vedľa neho a tiež sa oprela o stôl. "Aj ja som bola zamilovaná. Dávno. Veľmi dávno." Počula vo svojom hlase smútok. Preto sa iba žiarivo usmiala a nakoniec ho potľapkala po ramene. "Láska - páska, to prejde," zachichotala sa.
"Tým pádom vieš, že ťa to tak rýchlo neopustí," zhlboka sa nadýchol nosom a hlavu opäť sklonil nadol. "Bohužiaľ, ona má oči len pre jedného."
Zazvonil zvonec. Upozornil, že sa práve začalo vyučovanie a študenti by mali ísť do triedy. "My dvaja sa ešte poriadne pozhovárame. Potrebujeme to a veľmi. Dnes večer?" pousmiala sa. Skôr než stihol odpovedať, ukázala mu, nech jej napíše textovú správu a odišla preč z učebne. Nechala ho tam samého.
Rýchlym tempom zamierila na hodinu angličtiny. Trochu meškala. Našťastie jej šarm a schopnosť to dá ľahko a hravo dokopy. Kým kráčala po chodbe a držala mobil v ruke, napísala Katherine správu: O druhej u Salvatorovcov. Kašlem na školu, idem si pre to, čo mi patrí. Nezastavíš ma.
Spontánne rozhodnutie, ktoré neoľutuje. Čoho by sa mala báť? Je priam nadopovaná železníkom a dokonca aj prívesok, ktorý ma na krku, je ním napustený. Má silu. A ak ju správne rozloží, tak Klausa zvládne. Nasledoval zákerný úškrn a potom náhly odchod zo školy. Rukami treskla do vchodových dverí. Zalialo ju silné denné svetlo, vďaka čomu si podvihnutou rukou prikryla oči, aby videla pred seba. Nadýchla sa. Zacítila vôňu kvetov ale aj vôňu malej odplaty.
Mobil jej začal vyhrávať nie príliš známu pieseň. Pozrela sa na display a zbadala tam Katherine meno. Podvihla jedno obočie, zodvihla hovor a pobrala sa k autu. "Ak ma chceš vyhrešiť či zastaviť, sprav to teraz."
-Zbláznila si sa?! Klaus ťa zabije, ak mu teraz vojdeš do domu. Alebo ťa bude opäť mučiť a prinúti ťa zostať s ním,- hovorila nahnevaným hlasom. -Nechaj Stefana a Damona nech sa o to postarajú.-
"Ale prosím ťa," div, že sa jej nezasmiala do telefónu. "Zvládnem to. Mám predsa niečo, čo Klaus nemá- silu."
-Príliš si fandíš.-
"Katherine," oprela sa o auto, ktoré jej mimochodom požičala jej najlepšia priateľka, alebo to skôr bolo ovplyvnenie majiteľky toho auta, a vytiahla si z kabelky kľúč. "Nič sa mi nestane. Budem opatrná. Viem, že sa o mňa bojíš. Ja tiež nechcem o teba prísť, keďže sme sa ešte len našli," povzdychla si. "Zvládnem to. Ja ten denník potrebujem. Nechcem, aby mi videl do mysle."
-Fajn,- zúrila Katherine. -Skúsim zavolať Damonovi. Možno ti s niečím pomôže. Dávaj si na seba pozor.-
Samozrejme, že si bude na seba dávať pozor. Keby si nie je istá, nejde do ich domu. Ak tam bude Rebekah, využije ju na mučenie. Tá myšlienka jej vyčarovala nepekný úsmev na tvári. Vidieť, ako sa Rebakah trápi, jej prišlo veľmi krásne. To, ako zúfalo prosí svojho silného brata o pomoc, ju nútilo smiať sa.
Nastúpila do auta, naštartovala ho, kolá niekoľkokrát po sebe nahlas zaškrípali a odišla preč z parkoviska. V spätnom zrkadle si všimla, ako za ňou rýchlo utekal Stefan, len aby ju zastavil. Bolo neskoro. Teraz ju už nič nezastaví. Ani Stefan, ani Damon a Katherine už vôbec nie. Uteká pred ním asi 500 rokov. Neukázala by sa mu, ani keby čo je. Aspoň má istotu, že jej nepríde pomôcť.
Ani sa nenazdala, už sa nachádzala neďaleko domu rodiny Mikaelsonových. Zaparkovala auto na kraji cesty, vystúpila von a zamkla ho. Nič si nebrala okrem mobilu, ktorý si dala na tichý režim bez vibrovania. Nesmú ju počuť. Pobrala sa zadnou stranou, tak, aby mohla vidieť na svoje okno. Vďaka nemu sa dostane von aj dnu a nikto si ničoho nevšimne. Plne sa sústredila na zvuky z okolia ale aj z domu. Musela si byť istá, že tam nikto nie je. Potom nasledoval pohľad k oknu, kde sa sústredila na zámok. Ten sa po chvíli povolil a jedna strana sa pomaly otvorila. Už len sa tam musí vyšplhať.
Opatrne prešla popod okná, teda aby ju náhodou neikto nevidel. Mala výhodu, že je to obrovská rezidencia a teda ju nemusia tak rýchlo počuť a chytiť. Rukami sa zachytila o vytŕčajúce kusy z domu a pomaly sa liepala smerom nahor. Vďaka svojej myšlienkovej sile, si to uľahčila. Akoby sa z nej stala mačka, ktorá sa urýchlene potrebuje dostaviť na svoje vytúžené miesto. Siahla po parapetnej doske, švihla nohami a už aj bola v izbe.
Zhlboka sa nadýchla. Nielenže si všimla, že dvere sú rozbité na niekoľko častí, presne tak ako aj lampa, no zacítila svoju vôňu, ktorá jej pripomenula "domov". Domov, kde sa iba trápila a Klaus ju tyranizoval. Zahnala preč tie zlé spomienky, na pekné si radšej nespomínala, a rýchlo sa pustila do hľadania jej milovaného denníka. Prehľadala všetko. Posteľ, skriňu, ba dokonca všetky šuplíky, a pod matracom a na iných miestach, kde si ho dávala. Nenašla ho. Kam ho len dala?
"Hľadáš toto?" ozval sa za ňou hlas, ktorý nepatril Klausovi. Keby to bol on, už dávno by jej zlomil väzy. Toto bol niekto, iný. Niekto, kto má toho viac na svedomí než si myslí. "Celkom zaujímavé. Denník o tvojich myšlienkach. Nemusíš sa báť nečítal som ho."
Pomaly sa otočila za hlasom. Medzi chodbou a dverami stál Elijah vo svojom elegantnom saku a s tým jeho vážnym pohľadom. V pravej ruke zvieral denník a trochu ním mával. "Daj mi ho," zašepkala čo najtichšie len vedela. Začínala sa naňho hnevať. "Tak teda ako vieš, že je myšlienkový?"
"Môžeš hovoriť nahlas. Klaus tu nie je. Hľadá ťa spolu s Rebekou a Kolom. Takže, môžeš pokojne hovoriť nahlas," mierne rozhodil oboma rukami. Jeho výraz v tvári sa nezmenil. Iba jeho kútiky pier sa trochu skrivili nadol. Potom dodal: "Poznám ťa. Nemusím to čítať."
"Čo týmto sleduješ?" prižmúrila oči a podišla k nemu o niečo bližšie. "O čo ti ide, Elijah?"
Opatrne sa uškrnul. Ale iba na moment. "Otázka znie, o čo tebe ide? Prečo si sa sem vrátila? Neverím, že by šlo práve o denník," hodil ho smerom na posteľ a napravil si tmavú kravatu. Očami si ju poriadne prezrel. Od hlavy až po päty.
"Vidím, že stále utekáš za Klausom ako taký verný pes," pritvrdila na hlase. "Stále robíš to isté. Si ako jeho šteňa. A po toľkých rokoch, ti to stále zostalo." Pokrútila hlavou a ruky si strčila do vreciek od džínsov. Nestihla pokračovať vo svojej reči.
"Ako to, že..." zamyslel sa. "Tvoja pamäť. Vrátila sa," vzdychol.
Div, že sa nezasmiala. "Áno, Elijah. Spomínam si. Spomínam si na všetko. Na ten rok, kedy ste sa u nás objavili." Potrepala hlavou aby si rozstrapatila vlasy. Zadívala sa mu do očí. "Nechcel si, aby som mala spomienky. Bál si sa toho a preto si poslúchal brata. Ten pohľad, keď som vstúpila do kuchyne- na ten nikdy nezabudnem." Zabávala sa na tom. "Minulosť robí svoje, však?"
"Ideme tu teraz rozoberať záležitosť, ktorá je vyše dvesto rokov stará?" aj on sa takmer usmial. Bol by to viac-menej ironický úsmev. Lenže jemu sa ledva pohli kútiky pier. "Budeš ma tým mučiť? Prosím. Ak ti to spraví radosť."
Od prekvapenia podvihla obočie. "Teba s týmto mučiť? Prosím ťa," vysmievala sa mu. "Poznám lepší spôsob mučenia. A ty vieš aký to je. Len na to musíš prísť. Zaspomínaj si." Otočila sa mu chrbtom a zdĺhavým tempom si vzala denník z postele. "Ty si naozaj moralista. Aj matka to o tebe hovorievala. Prečo som jej to neverila?" zamyslela sa nad tým a venovala mu zákerný pohľad. To už on stál pri nej, rukami jej pevne zvieral ramená a díval sa jej do očí.
"Leanna," vzdychol. Jeho oči kmitali z jednej strany do druhej.
"Tvoje reči nič nezmenia, Elijah," povedala chladným hlasom. "Je to minulosť."
"Nie je," pokrútil hlavou. "To čo bolo kedysi, bolo skutočné. Neklamal som ti. To ja som odkázal po tvojej služobníčke, aby si utiekla," silno jej zovrel ramená a zhlboka sa nadýchol.
Začala trepať s hlavou zo strany na stranu. Chcelo sa jej smiať. Neverila mu ani jedno slovo.
"Schovaný - neschovaný, idem!" zvolal Damon na celý dom. Prišiel ako nezvaný hosť. Zjavne ho poslala Katherine, len aby dal na Leu pozor. Nepáčilo sa jej to. "Ak sa neozveš, prídem si po teba," opäť povedal Damon flegmatickým tónom.
Elijah priložil Leanne prst na pery, čím jej naznačil, nech je ticho. Na stotinu zatvorila oči. A skôr, než ich stihla otvoriť, Elijah už pri nej nebol. Akoby ju opustilo všetko, na čom jej kedy záležalo- aspoň tak sa cítila. Využila svoju šancu a rýchlo sa cez okno, aj spolu s denníkom, vyparila preč. Nechcela počúvať ich rozhovor. Nemohla byť v Elijahovej prítomnosti a blízkosti ani o sekundu dlhšie. Príliš veľa spomienok...
"Čo ťa k nám privádza?" postavil sa Elijah na schody a díval sa na rozhorčeného Damona.
"Elijah," vyslovil jeho meno zvláštnym, ba až prekvapivým tónom. "Čakal som toho najvyššieho. Povedz mi, kdeže máš toho hybrida? Rád by som sa s ním pozhováral," mierne vypúlil oči. "Osobne," vyceril naňho zuby.
"Povedz na rovinu, že ide o Leannu," vložil si ruky do vreciek od nohavíc a vyrovnaným pohľadom si ho celého premeral. "Netvárme sa, že nevieme o čo tu ide. Je nám jasné, že ste si ju privlastnili. Dokonca ste jej vrátili pamäť," povedal vážnym monotónnym hlasom. "Neviem, čo tým chcete dosiahnuť."
Damon nešikovne rozhodil rukami. "Kiež by som to vedel. Zjavne musí ísť o veľkú vec, keď ju tak všetci chcú. Hm," uškrnul sa. "Ani sa nečudujem. Je sexy a zvláštna. Kto by po nej nešiel?" robil si z toho dobrú zábavu. "Mystické dievča- nesmrteľné. Má istú silu. A Klaus ju chce len pre seba. Prečo?" podvihol obočie. Lenže Elijahovej odpovede sa nedočkal. Namiesto toho bol nemilosrdne vykopnutý z domu..............
Marec 1805
Leanna stála pri veľkom okne a v ruke držala otvorenú knihu. Pomaly si čítala zaujímavé, veľmi užitočné veci do života. Naučili ju čítať, keď bola ešte malá. Na želanie jej matky. Musia mať aj vzdelané dieťa. Musí sa uchytiť raz v tomto nekonečnom, nesmrteľnom svete. Zhlboka sa nadýchla, pozrela sa von do okna a mierne vyšpúlila pery. Opatrne naklonila hlavu v bok a prezrela si ľudí, ktorí stáli vonku. Na veľkom nádvorí stálo niekoľko honosných kočov a odtiaľ služobníctvo vyberalo batožinu. Nikoho nového si nevšimla. Žeby sa otec vrátil z výpravy a priniesol jej ženícha? Malá pravdepodobnosť, ale všetko bolo možné. Nikdy si neželala, aby jej priviedli ženícha, i keď v poslednej dobe túžila po mužskom objatí. Chcela niekoho, s kým by mohla pyšne chodiť po Londýne a predstavovať ho ako jej manžela.
"Slečna," ozvalo sa pri dverách. "Vaša matka si vás žiada," povedala jedna mladá služobníčka. Čakala, kým sa k nej Leanna neotočila. Tá najskôr zaklapla knihu, nadýchla sa nosom a až potom sa zľahka zvrtla na päte. Prikývla hlavou a rukou jej naznačila, aby odišla preč. Svoje služobné si veľmi rýchlo vycvičila. Nebolo jej treba viac hovoriť, už jej nebolo.
Leanna si zľahka prešla po krásnom modrom náhrdelníku, ktorý jej venovala Katherine, skôr než musela náhle odísť. Chýbala jej prítomnosť dievčiny, ktoré si tak obľúbila. Padli aj slzy, keď odišla. Akoby ju opustila vlastná sestra. Ktovie, čo bola príčina jej náhleho odchodu.
Obzrela sa vo veľkom zrkadle. Dlhé čierne vlasy mala vyčesané do zvláštneho účesu, z ktorého jej trčali iba biele stuhy. Žiarivé zelené oči stále skrývali akýsi smútok. Ona ho však dokázala poriadne potlačiť. Razom vyzerala ako šťastné dievča, pri ktorom všetci onemeli. Rukami si opatrne prešla po krémových, zlatom prešívaných šatách s malými volánikmi na rukávoch.
O nejakú chvíľu neskôr, keď pomaly prechádzala k obrovskému schodisku, počula zdola hlasy. Poriadne sústredila všetky svoje zmysly a vďaka myšlienkovej sile zachytila každé jedno slovo, ktoré niekto neznámy povedal. Počula viac hlasov. Nie len jeden, ale hneď dva. Ani jeden sa nepodobal na jej otca.
Vyšla z poza rohu, prichytila si sukňu s niekoľkými spodnicami a pomaly zišla schody. Odrazu zostala vážna. Videla tam dvoch mužov v drahých róbach, ako sa pokojne zhovárali s jej matkou. Obaja mali ruky za chrbtom, presne tak, ako to muži robievali pri dôležitých rozhovoroch.
"Matka?" hlesla Leanna neutrálnym, tenkým hlasom. Pustila sukňu, spojila si ruky pred seba. "Volali ste ma?" dvakrát žmurkla. Nedala na sebe poznať žiadne rozladenie, ktoré jej priniesli títo dvaja muži.
"Áno, drahá Leanna," pritakala. "Prosím, poď privítať našich vzácnych hostí," jemno mihla hlavou. Bol to neverbálny rozkaz a ona to poznala. Na želanie jej matky, zišla po schodoch a postavila sa presne medzi prítomných. "Prosím, predstav sa našim hosťom. Tak ako som ťa to učila," povedala celkom rázne.
Zľahka sa uklonila, pretože tak slušnosť káže. Nastavila pred seba ruku. "Som Leanna Alexia Kendallová. Dcéra slávneho a spravodlivého Richarda III. Kendalla." Na dôvažok pred nimi mierne sklonila hlavu. Keď ju dala do pôvodnej polohy, pred ňou stál jeden z mužov, zľahka ju držal za ruku a usmieval sa.
"Som Niklaus Mikaelson," povedal to s akýmsi pôvabom. "Veľmi ma teší, spanilá dáma." Chcel ju pobozkať na ruku, no ona ju rýchlo odtiahla. Kútiky pier sa zľahka skrivili do úškrnu a radšej sa natočila k druhému mužovi. Čím skôr to bude mať za sebou, tým lepšie. Lenže, keď sa pozrela na toho druhého muža, ledva prestala dýchať. Svojim zvláštnym pol úsmevom, ju jednoducho očaril. Mierne pootvorila ústa.
"Elijah Mikaelson," vyslovil svoje meno so vznešenosťou. Zadíval sa dievčine do tváre a ešte viac sa usmial. "Potešenie je na mojej strane."
Vtedy ju pichlo pri srdci a ona si nechala od toho Elijaha pobozkať ruku.

1 2 3 4 5 6 7 8 9 10 11 12 13 14 15 16 17 18 19 20
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama