Bloody Diary (7. díl)

2. července 2013 v 13:33 | Bee. |  Bloody Diary
Název: Bloody Diary
Autorka: FameFox
Díl: 7.


Počula mnoho hlasov. Plietli sa jeden cez druhý a tvorili akúsi pokazenú melódiu. Nevedela určiť komu patria. Najprv boli hrubé, potom tenké a tie tretie už nedokázala nikam zaradiť. Až o pár sekúnd neskôr, keď cítila, ako sa jej telo trochu naplo a zmysli ako tak prebrali, dokázala identifikovať hlasy. Dva mužské, jeden ženský a veľmi známy. Započúvala sa do ich konverzácie. Musí predsa zistiť, čo sa vlastne stalo.
Radšej sa nehýbala, aby si nevšimli, že je hore. Možno by jej ublížili. Vie sa brániť, ale to neznamená, že by mohla mať viac sily ako tí, ktorí ju uniesli.
"Nebol to dobrý nápad a ty to veľmi dobre vieš," hovoril prvý mužský hlas. Ten ešte nikdy nepočula- aspoň si myslela. "Pôjdu po nás. Určite prečesávajú mesto a hľadajú ju. Riskovali sme!"
"Áno," znelo to pobavene. To bol pre zmenu druhý hlas- ten povedomejší. Nie je to náhodou ten Damon? "Lenže, keď si bol tak strašne proti tomu, prečo si pristúpil na toto celé, a prečo si nám pomohol?" vyzvedal od toho prvého. Znelo to ako výčitka, no on sa na tom zajvne bavil. "Vážne braček, premýšľaj nad tým čo hovoríš, hm?"
"Mohli by ste sa vy dvaja upokojiť?" ozval sa ten tretí, ženský hlas. Pripomínal jej to dievča zo školy. Elena. Prečo by jej chcela ublížiť, keď sa k nej tak priateľsky správala? Nenápadne sa zamračila a počúvala ďalej. Nesmie jej nič uniknúť.
Nasledoval hrmot a chvíľu ticho. Zacítila, ako si k nej niekto sadol a díval sa na ňu. Neodvážila sa otvoriť oči. "Mali by ste ju strážiť," opäť prehovoril Damon. "Ja pôjdem na menšiu prechádzku a potom vám podám hlásenie. Pekne tu sedkajte a dozerajte na ňu." Znelo to ako rozkaz pre psov. Na to začula, ako si obaja čosi zamrmlali popod nos a potom nasledovalo buchnutie dverí.
"Stále neviem, či ti mám veriť," povedal ten prvý hlas. "Čo ak je to nejaký podvod?"
"Nie je," prehovorila žena, či dievča, pokojným hlasom. "Neviem ako ti mám povedať, že je to vážne a pravdivé. Zjavne sa to dozvieš časom." Nasledoval hlboký povzdych a ticho. Lea čakala, či sa ešte niečo stane. Počula ich dych. Z jednej strany bol ten muž a z druhej to dievča. Sústredila svoju silu na to, aby zachytila každú emóciu, alebo iba rýchly šepot. Naozaj bolo medzi nimi ticho. A odrazu, jeden z nich odišiel preč. Zjavne to bolo to dievča, pretože po svojej pravej strane cítila akési prázdno. Buchli nejaké dvere a ich zvuk sa pomaly rozptýlil po celej miestnosti.
Nastal čas otvoriť oči. Jedného zvládne. To si verí. Aspoň môže pokojne použiť svoju silu na svoju obranu. Zhlboka sa nadýchla, pohla rukami a položila si ich na hrudník. Opatrne otvorila oči. Jej zelené dúhovky žiarili ako nikdy predtým. Cítila to. Pár krát zažmurkala a rýchlo sa rozhliadla po okolí. Zjavne ležala v nejakej obrovskej miestnosti, ktorej by mohla povedať aj obývačka. Po chvíli natrafila na toho dotyčného, čo pri nej sedel. Skláňal sa nad ňou a díval sa do jej tváre. Prvé čo si všimla boli jeho oči. Mal ich presne také isté ako ona. Zelené.
"Kde to som?" opatrne zašepkala. Zvolila taktiku, byť milá a bezbranná. To jej celkom išlo.
"Si v bezpečí," odpovedal dotyčný.
"Ako ti mám veriť?" trochu sa zamračila a opatrne sa posadila. Podoprela sa rukami. Ešte stále sa jej točila hlava z tej omamnej látky. Podľa všetkého išlo o vývar z vlčieho maku. Musela sa čo najrýchlejšie dať dokopy. Zadívala sa mu do tváre. Bol to veľmi sympatický mladý muž. Videla na ňom vyrysovanú postavu, zvláštne črty tváre a hnedé rozstrapatené vlasy. Vlastne, tak sa to teraz nosilo a musela uznať, že mu to pristalo.
Postavil sa zo stoličky a celú si ju premeral. "Asi tak ako ja tebe. Čo ak na mňa použiješ tvoju silu?"
Mierne pootvorila ústa. "Odkiaľ vieš, že..?"
"Čoskoro sa dozvieš. Neboj, ani ja neviem odpovede na moje otázky. Zvykneš si," zľahka sa uškrnul a prekrížil si ruky na hrudníku.
Odvrátila od neho hlavu a zamyslela sa. Keby jej chce ublížiť, či zabiť, spravil by to dávno, však? Pritisla si k sebe nohy a objala ich rukami. "Čo sa stalo?"
"Uniesli sme ťa?" položil rečnícku otázku.
"Len tak, uniesť ma," začala sa na tom škodoradostne smiať. "Počkajte, keď sa to... ON.. dozvie," zavrčala. "Pozabíja vás. Všetkých rad radom."
"On?" prisadol si k nej bližšie a rukou si nasmeroval jej hlavu smerom k sebe. Zadíval sa jej do očí. "Kto on? Povedz to."
Opatrne sa nadýchla. Keď sa mu dívala do očí, roztriasla sa ako nikdy predtým. "Ja..." nedokázala sa vykoktať. "Nemôžem." Znelo to tak zúfalo. "Nesmiem povedať jeho meno. Iba v jeho prítomnosti."
"Klaus?" spýtal sa jej veľmi opatrne.
Na súhlas kývla hlavou. To mohla. Nezakázal jej to. Sebavedome podvihla hlavu a trochu privrela oči. Nehnevala sa. Skôr to bol podozrievavý pohľad. "Ako sa vlastne voláš?" spýtala sa. "Pretože, my dvaja tu spolu debatujeme ako najväčší úhlavní priatelia."
"Milé spojenie," trochu sa na tom zasmial. "Som Stefan," predstavil sa. "Ty budeš tá slávna Lea."
Prekvapene podvihla obočie. "Slávna? Na to si kde prišiel?"
Mihol ramenami. "Všetci o tebe hovoria. Ja som ťa nepoznal. Až donedávna," na moment sklonil hlavu, no potom sa na ňu opäť pozrel. Stále si dívali do očí. Akoby sa nemohli na ne vynadívať. Vtedy jej mysľou preletel akýsi záber. Spomienka na niečo, čo jej nedávalo zmysel. Oblial ju studený pot a opatrne zhíkla.
"Nevideli sme sa už niekedy?" vyšlo z nej len tak. Niekoho jej pripomínal, ale nevedela si spomenúť koho.
Pokrútil hlavou. "Nespomínam si. A to mi pamäť slúži veľmi dlho a dobre." Konečne sa postavil a pomaly od nej išiel preč. Akoby sa na ňu už nemohol pozerať. Hlavu mal sklonenú a pomaly kráčal smerom ku schodom.
"Čo si vlastne zač?" nesmelo sa spýtala túto otázku.
Opatrne sa k nej otočil a s vážnym pohľadom prehovoril. "Upír." Znelo to tak smutne. Akoby ho to nesmierne trápilo. Dokázala si domyslieť, že by ním najradšej nebol. Dívala sa naňho, až do kým sa jej nestratil z dohľadu. Nechal ju tu samú. Teraz by mohla utiecť preč, za Klausom a všetko mu povedať. Nechcela. Nemala to za potrebu. Čo ak jej chcú skutočne pomôcť?
Rýchlo vstala z pohodlnej sedačky a rozbehla sa za ním. Nechcela tam zostať sama. Možno jej ešte niečo viac povie a ona si spomenie na ďalšie veci. Čo ak on patril do jej minulosti?
Na hornom poschodí sa dobre poobzerala z jednej strany do druhej. Nakukla do každej miestnosti. Hľadala ho a nakoniec aj našla. Zjavne sa nachádzal vo svojej izbe. Opieral sa o stenu a díval sa cez okno von. Keby mu vidí do tváre, mohla by zistiť viac o jeho pocitoch. Keď chcela niečo povedať, otočil sa k nej a letmo mihol ramenami. Naraz otvorili ústa, ale skôr ako prehovorili, dole treskli vchodové dvere.
"Kde je?! Stefan, zabijem ťa! Ako ti mohla ujsť," kričal Damon z plného hrdla a behom stotiny sa objavil u Stefana v izbe. Zostal zarazený. Díval sa na oboch veľkými očami a nemohol sa vykoktať. Až po chvíli. "Tak tu si," trochu sa zachechtal.
"Teba by som najradšej zabila ja," zavrčala Lea od zlosti a prekrížila si ruky na prsiach.
Zdvorilo sa uklonil. Alebo to bol skôr ironický a posmešný úklon? "Som rád, že si opäť pri vedomí. Pomaly by sme mohli začať s tým, čo máme v pláne. A čím skôr začneme, tým skôr budeme mať svätý pokoj," trochu sa zamračil a pozrel sa Lei do očí. Už teraz bolo jasné, že oni dvaja sa nebudú mať moc v láske.
"Čo sa ide robiť?" spýtala sa Lea Stefana, ktorý už stál za jej chrbtom a tlačil ju dopredu. Neodpovedal jej. Avšak jeho smutný pohľad naznačil niečo zlé. Vyľakane sa zaprela a robila všetko pre to, aby ju netýrali, či nezabili. To už sa k nej Damon načahoval jednou rukou, ale ona použila svoju myšlienkovú silu. Spôsobila mu neskutočné muky. Prstami sa chytil za spánky a začal vzdychať od neskutočnej bolesti.
"Lea, prestaň," chytil ju Stefan za ramená. Nebolo to pre to, aby jej ublížil, ale aby ju upokojil. "Nič sa ti nestane. Už som ti vravel, že ti chceme pomôcť." Tie slová jej šepkal do ucha. Zabralo to. Prestala používať silu, uvoľnila sa, ale nechala, aby ju Stefan takto držal. Pomáhalo jej to.
"Ty malá mrcha," zavrčal Damon od zlosti. "Keby je na mne, už si mŕtva. Bohužiaľ, to nie je v pláne." Nakoniec iba mihol hlavou a na jeho povel šli všetci traja do obývačky- miesto, kde sa malo niečo diať, ale Lea nevedela čo presne. Dúfala, že jej neublížia. Síce bola pokojná, no v kútiku duše cítila strach.
Stefan povedal, že je upír. To znamená, že aj jeho brat ním je. Takže, v Mystic Falls sa nachádza viac upírov než si myslela. Zatiaľ ich napočítala šesť. Bude ich aj viac? Od toľkého strachu začala rozmýšľať nad hlúposťami. Neboli to až také hlúposti. Jednoducho si musela zabaviť myseľ niečím iným.
"Bonnie!" povedal Damon veselým hlasom. "Sme veľmi radi, že si prišla," usmieval sa na ňu od ucha po ucho, no ona sa naňho nepríjemne zamračila. "Ale, no tak. Čo taký pohľad?" pokračoval v podpichovaní. Zjavne ho to nesmierne bavilo.
Za ním šla Lea a Stefan. Keď si ju Bonnie konečne všimla, mierne roztvorila oči od prekvapenia. Razom ich však zavrela. Nechcela dať najavo jej prekvapenie. Jediné čo z nej vyšlo bolo: "Mala som pravdu."
"Čo prosím?" posadil sa Damon do kresla a vzal si pohár s whisky.
"Ten impulz," prehovorila Lea pokojným hlasom. Mierne privrela oči a podvihla hlavu. Postavila sa presne oproti roztomilej dievčine tmavej pokožky a prezrela si ju od hlavy po päty.
Bratia sa na seba zmätene pozreli. Zjavne nevedeli o čom hovoria. "Lea s nami chodí do školy," vysvetľovala Bonnie. " Aspoň tieto dni chodila. Teraz si nie som istá, či to bude pre všetkých bezpečné," zhlboka sa nadýchla nosom. Rukou sa dotkla pohovky a nespúšťala z Lei zrak.
"Čo ty o mne vieš?" povedala Lea povýšeneckým tónom.
"Cítila som, že si čarodejnica. Poznáme to."
"Akoby som to ja nepoznala."
"Ale dámy," zasmial sa Damon. "Hádam sa tu nepobijete. Aj keď, musím uznať, rád by som si pozrel to číslo."
Všetci mi venovali jeden krátky nepekný pohľad. Nemali čas na žarty. Atmosféra sa menila zo sekundy na sekundu, presne ako aj pocity a nálada.
"Elena s Caroline o tom vedia?" spýtal sa Stefan Bonnie, na čo Lea reagovala otvorenými ústami a podvihnutým obočím. Tak aj tieto dve majú s nimi niečo spoločné? Sú to čarodejnice alebo upírky? Nezmohla sa ani na slovo. Mávla rukou a radšej sa šla posadiť na voľnú pohovku. Je tu pár minút a už sa stihlo udiať príliš veľa vecí. Chcelo by to jej denník a všetko si tam pozapisovať. Sakra, všetky veci má doma- u Klausa.
"Som späť," ozval sa od dverí hlas, ktorý už dnes stihla počuť. Natočila sa tak, aby tú osobu videla. Od prekvapenia sa zamračila. Dievčinu poznala a veľmi dobre.
"Veď ste povedali, že Elena o tom nevie. Tak prečo je tu?" drzo ukázala prstom na hnedovlasú dievčinu s veľkými vlnami. Mala prekvapený výraz v tvári. Zjavne sa hnevala na to, čo teraz Lea povedala. Alebo to bol smútok, čo v tej rozkošnej tvári videla?
"Nie som Elena," zasyčala dievčina a pomaly podišla k Lei. Prižmúrila oči a hlavu naklonila viac do pravej strany. "Volám sa Katherine. Nepleť si ma s tou..." nedopovedala. Natočila hlavu k Stefanovi, ktorému venovala nepekný úškrn a potom sa posadila vedľa dievčiny s ebenovými vlasmi. "Smutné, že si ma nepamätáš."
"A mala by som?" odvrkla Lea a prevrátila očami. Pohodlne sa oprela o mäkkú opierku a prehodila si jednu nohu cez druhú. "Fajn, môžete konečne začať s tým čo chcete alebo ma pustíte a zabudnete, že som existovala. Hm?"
Na chvíľu nastalo hrobové ticho. Prítomní po sebe pozerali. Čakali, kto sa ako prvý ozve a s čím vlastne začnú. Chceli Leu, tak ju majú. Potrebovali Bonnie. Je tu a Katherine. Čo bude ďalej? Lea otočila hlavu ku Katherine. Prezrela si jej tvár. Dokonalá kópia Eleny. Zadívala sa do jej hnedých očí. Aj tie mala rovnaké s Elenou. Problém bol v tom, že tieto jej niečo pripomínali. Cítila v sebe hrejivý pocit a spomienku.
Dievča s hnedými očami. Spomienka na to, ako beží ku stromu, drží si mohutnú sukňu a pod nohami cíti vysokú trávu. Prišlo to ako šok. Zľahka ju prehlo v chrbte a zhlboka sa nadýchla. S nechtami silno zaťala do pohovky a roztvorila oči čo najviac jej len šlo. Stihla zaregistrovať, ako všetci pri nej stáli- Damon so Stefanom behom stotiny. Bonnie sa na ňu dívala s malým odstupom a tá Katherine, nie Elena, ju silno držala za ruku.
"Čo si videla?!" zatriasla ňou.
Lea nasucho prehltla a pozrela sa dievčine do tváre. "Mám pocit, že ťa poznám. Možno sme sa videli v New Yorku. Ale tvoje oči... Priviali mi spomienku. Niečo z mojej minulosti. To bude nejaká hlúposť."
"Čo to má znamenať?" vyzvedal Stefan. Na to Katherine iba mávla rukou a on kývol na súhlas.
"Nič mi netajte!" zhíkla Lea.
Katherine jej chytila hlavu a pozrela sa jej do očí. "Teraz sa upokoj. Zhlboka dýchaj," snažila sa ju ovplyvniť. Podarilo sa. Tento proces bol rýchly a jednoduchý. Lea bola po tom ihneď pokojnejšia. "Bonnie," znelo to trochu povýšenecky. "Potrebujem, aby si..."
"Ty chceš moju pomoc?" prekvapene na seba ukázala a podvihla obočie. "Prečo by som to robila?"
"Aby som ti pri najbližšej príležitosti nevykrútila krk," zavrčala Katherine. "Ak mi teraz s ňou nepomôžeš, je možné, že sa nedožiješ týchto Vianoc, hm?" ironicky žmurkla jedným okom. Opäť sa chcela venovať Lei, lenže tá ju zastavila skôr, než stihla s ďalším ovplyvňovaním.
"Nie," odtiahla sa od nej. "Už žiadne ovplyvňovanie, prosím."
"Dobre," súhlasila Katherine.
"A z mrchy sa stala osoba so sociálnym cítením. No, Katherine, ja som prekvapený," povedal Damon uštipačným hlasom a vrátil sa na svoje pôvodné miesto. Stefan stále pri nich stál a díval sa na ne- aspoň teda na Leu. Nedokázal z nej spustiť zrak. Bola tak zvláštna. Akoby ho niečím začarovala a on sa musel na ňu stále dívať.
"Čo mám teda robiť?" povedala Bonnie pokojným hlasom.
"Všetko ti poviem. Aj vám dvom. Hlavne ju musíme skryť a strážiť," prehovorila Katherine vážnym hlasom a vytiahla si z vrecka mobil aby si pozrela čas. Hodinky ukazovali pol desiatej ráno. Ako dlho bola Lea mimo? Podľa všetkého od včerajšieho večera až do teraz.

1 2 3 4 5 6 7 8 9 10 11 12 13 14 15 16 17 18 19 20
 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Komentáře

1 KennetForEver KennetForEver | 5. července 2013 v 11:18 | Reagovat

Je to mega. Strašne sa mi páči tento nápad :)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama