She Is My Sin (20. díl)

22. srpna 2013 v 13:20 | Bee. |  She Is My Sin

She Is My Sin

20. kapitola
Autorka: Wer



Pred Versailles som strávila celú noc, no Klaus sa neobjavil. Muselo sa niečo stať, nepochybovala som o tom. Nenechal by ma tam len tak. Bol to síce ten najväčší sviniar na svete, no mala som istotu, že mne by to neurobil. Verila som mu. Za tých pár dní, čo sme boli spolu som na neho začala meniť názor. Spoznala som ho, možno som ho pochopila. A obľúbila som si ho. Nechcela som myslieť na to, že by ma takýmto spôsobom okašlal.
Premleli sa okolo mňa tisícky neznámych ľudí- turistov i náhodných okoloidúcich. Všetci pôsobili bezstarostne, užívali si krásy mesta okolo seba. Len ja som ustráchane sedela na lavičke, s kufrom vedľa seba a čakala som kedy ma osloví jeho hlas. Ničoho takého som sa však nedočkala. Inokedy som mala jeho rečí plné zuby, no v tej chvíli mi jeho hlas chýbal.
Obvolala som Klausovým mobilom všetkých jeho súrodencov, no márne. Asi na desiaty pokus mi to zodvihol Kol. Ten, od ktorého by som to čakala najmenej.
"Braček, deje sa niečo? Tá tvoja podarená blondína ťa už omrzela?" ozval sa pobavene.
"Tá podarená blondína ti práve volá," odvetila som. Snažila som sa pôsobiť priateľsky. Predsa som len potrebovala jeho pomoc.
"Tak to je ešte zaujímavejšie. Stalo sa niečo, zlatko?"
"Kol, potrebujem pomoc."
Na druhom konci zostalo ticho.
"Si tam?" ozvala som sa prestrašene.
"Prečo by som ti mal ja pomáhať?" ozval sa znovu. Vydýchla som si. Nepoložil mi to, čo bolo dobré znamenie. Pustila som sa do vysvetľovania.
"Klaus zmizol. Potrebujem ho nájsť, no nemám ani páru o tom, kde mám začať."
"Zlatko, určite sa do večera vráti. Pravdepodobne si len odbehol niekam užiť, ak si sa hrala na príliš nedostupnú alebo sa len pohráva s nejakou nevinnou obeťou..."
"Kol, môžeš sa aspoň na chvíľu správať ako dospelý muž a nie ako rozmaznané sopľavé decko?!" zvýšila som hlas. Absolútne ma nebral vážne. Serióznosť mu asi nič nevravela.
"Len pokoj. Stavím sa, že mám pravdu. Počkaj do večera. Vráti sa."
"Nie, nevráti! Niečo sa mu stalo, viem to!" stála som si za svojim slovom. Donútila som ho vypočuť si všetko. Od buchotu na chodbe, ovplyvnenú recepčnú až po jeho odhodené veci.
"Nie je mojou povinnosťou pomáhať mu. Klaus ma nezaujíma," prehodil nakoniec.
"Kol, prosím! Je to tvoj brat. Viem, že sa mu stalo niečo zlé. Musíš mi pomôcť. Sama to nemám šancu zvládnuť. Prosím," prosíkala som.
"Klaus je idiot, psychopat, monštrum... Prečo mu chceš tak všemožne pomôcť?"
Nevedela som to. No cítila som potrebu pomôcť mu. Musela som. Nedokázala som si ani len predstaviť, čo by bolo ak by som ho už nikdy nevidela. Tá predstava bola až príliš bolestivá.
"Ja... Musím mu pomôcť..." koktala som.
"Nie je to tvoja povinnosť. Vie sa o seba postarať aj sám."
"Ja viem, no tento krát nie. Musíš mi veriť, Kol. Ja... záleží mi na ňom. Nechcem o neho prísť," vytisla som zo seba zúfalo. Pomaly ale isto som prechádzala k panike. Po prvý krát v živote som vyslovila slová, ktoré vyjadrovali, že by mi na ňom mohlo záležať, že by som ho mohla mať rada. Znovu zostalo len neznesiteľné ticho, ktoré ma ubíjalo.
"Prídem za tebou," povedal nakoniec. Perami mi prešiel náznak úsmevu. Nebola som v tom sama. Aspoň to mi trochu pridalo na nálade.

"Vďaka, Kol," adresovala som mu slová vďaky.
"Ešte neďakuj, drahá. Poďakuješ mi, až keď nájdeme toho tvojho princa," ukončil náš rozhovor.
S napätím som čakala, kedy sa Kol dostaví do Paríža. Netušila som ako dlho mu to bude trvať, no vedela som, že s ním mám na Klausovu záchranu aspoň aké také šance.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama